Reprodukčný klavír Welte-Mignon vznikol pred 100 rokmi
Poznámky k histórii a vývoju vynálezu.
Prof. Miloslav Starosta
Prvá etapa. Originál. Stručná história vynálezu
Už na začiatku rozprávania o vzniku a osudoch úžasného vynálezu sa vynára otázka. Prečo sa vlastne reprodukčný klavír Welte-Mignon stretol v roku 1904 s toľkým ohlasom a obdivom vtedajšieho hudobného sveta? O niekoľko rokov už vyrábalo nástroje podobného druhu viacero spoločností. Ak ho s obľubou vyžívali dokonca aj slávni interpreti doby, svedčí to o originalite, či dokonca genialite tohto vynálezu. Priblížme si niekoľko momentov z jeho zaujímavej histórie, ktorá sa významnou mierou podieľala na vývoji a formovaní klavírnej interpretácie 20. storočia.
Istý reklamný prospekt z roku 1911 uvádza vyše 140 interpretov, z ktorých viacerých dnes už takmer nepoznáme. Nájdeme však medzi nimi aj známe mená: Eduard Grieg, Richard Strauss, Gustav Mahler, Max Reger, Claude Debussy, Manuel de Falla, Enrique Granados, Camille Saint-Saëns, Engelberg Humperdinck, Wilhelm Kienzl, Ruggiero Leoncavallo, Theodor Leschetizky, Emil von Sauer, Bernhard Stavenhagen, Frédéric Lamond, Teresa Careño, Raoul Pugno, Franz Xaver Scharwenka, Carl Friedberg, Konrad Ansorge, Elly Ney, Arthur Friedheim, Maurice Ravel, Ferruccio Busoni, Alfred Reisenauer, Eugen d’Albert, Artur Schnabel, Louis Diémer, Alfred Cortot, Walter Gieseking, Josef Hofmann, Sergej Rachmaninov, Sergej Prokofjev, Wilhelm Backhaus a mnohí ďalší.
Pri príležitosti stého výročia vynálezu, ktorým sa jeho tvorcovia na prelome 19. a 20. storočia usilovali o zásadne nový prístup k možnostiam techniky záznamov a reprodukcie umeleckej interpretácie klavírnej hry, by som v tejto štúdii rád upozornil na to, že paralelne s vývojom fonografu a gramofónu tu dochádza k objavu pozoruhodného princípu, ktorý sa napriek určitej komplikovanosti udržal v hudobnej praxi pomerne dlho. Veď bezmála tri desaťročia dokázal úspešne konkurovať spočiatku obmedzenejším možnostiam gramofónovej techniky. Na svoju dobu revolučný systém si postupne získal rad nadšencov a záujemcov medzi mnohými poprednými interpretmi, značnú obľubu hudobnej a laickej verejnosti, ako aj ocenenia a medaily na odborných výstavách: v Berlíne a Miláne 1906, Amsterdame 1908, Lipsku, Rotterdame, Seattle 1909, na Svetovej výstave v Turíne 1911, Grand Prix v Ženeve a Frankfurte 1927.
Výrazný úspech Welte-Mignonu inšpiroval pochopiteľne aj celý rad ďalších výrobcov. Prístroje boli buď umiestňované priamo do klavírov a pianín, alebo vyrábané ako doplnkové aparáty. Svetový chýr nadobudla čoskoro napríklad trifonola od lipskej firmy Hupfeld-Zimmermann, vyrábaná ako súčasť klavírov značky Grotrian Steinweg, či doplnkový prístroj Welte-Mignon ku klavíru značky Steinway z roku 1922, klavír Geyera-Poppera a ďalšie. Jednou z najznámejších a na celom svete uznávaných firiem sa po roku 1914 stala anglo-americká Aeolian Company.
Popri samočinných reprodukčných klavíroch sa stavali aj polosamočinné aparáty, na ktorých bolo možné ovplyvňovať niektoré parametre zvuku a tempa už nahraných diel. Ich regulácia prebiehala priamym odborným zásahom operátora počas trvania reprodukcie z papierových médií. Tieto nástroje sa v podstate podobali reprodukčným klavírom, ktorých princíp ďalej opíšeme, no silu pôsobenia na klávesy, ba aj rýchlosť pohybu prevíjania vloženého zvukového pásu (papierového zvitku) smerom vpred bolo možné pri reprodukcii zvuku bezprostredne meniť pomocou zvláštnych regulačných zariadení v mechanizme nástroja. To si vyžadovalo obsluhu odborníka, ktorý dešifroval záznam daných parametrov nahranej hudby a reagoval na ne priamo počas reprodukcie. Uskutočňovalo sa to jednak silným stláčaním mechu pomocou dvoch nožných pedálov (podobne ako na harmóniu), ktorý vháňal vzduch potrebný na vytváranie zvuku, ako aj pomocou ďalších pákových zariadení. Intenzita výsledného znenia závisela teda od tlaku vzduchu. Zvláštna páka ovládaná ľavou rukou hráča umožňovala navyše jemnejšie dynamické odtienky. Inou pákou pre pravú ruku bolo možné ľubovoľne nastaviť i priebežne regulovať rýchlosť pohybu zvukového pásu, čiže tempo reprodukovanej hudby. Zvláštna vzdušnica slúžila ďalej čiastočnému diferencovaniu znenia tónov medzi diskantom a basom, prípadne vyzdvihnutiu tónov melodickej línie skladby.
Týmto spôsobom sa používali pianoly aj vo verejnej koncertnej praxi. Napriek tomu, že sa tento princíp natrvalo nepresadil, vieme o niektorých kurióznych podujatiach. Medzi ne patrí aj istý koncert londýnskeho symfonického orchestra v Queens Hall, na ktorom sólový part Griegovho Klavírneho koncertu a mol predviedli pomocou pianoly. Obsluhoval ju Easthope Martin a sprevádzajúci orchester dirigoval svetoznámy dirigent Gewandhausu Arthur Nikisch. Bolo to roku 1912. O rok neskôr uviedol verejne tento koncert rovnakým spôsobom orchester Lamoreux v Paríži pod taktovkou Camille Chevillarda.[1]
Výroba a obľuba týchto nástrojov sa postupne šírila z Európy do Severnej i Južnej Ameriky, Afriky, Austrálie, Japonska. Mohli by sme uviesť ďalšie výrobné značky, ako Pianola, Hupfeld, Animatic, Ampico, Phonola, Triphonola, Klaviola, Themodist, Duo-Art, Solodant, Phillipps Ducanola (v Knaissovom klavíri z Coblenzu), či Kästnerov autoklavír z Lipska. Medzi rôznymi druhmi reprodukčných nástrojov však boli značné cenové i kvalitatívne rozdiely. Niektoré jednoduchšie a lacnejšie typy Pianoly sa napríklad uplatnili aj komerčne v zábavných podnikoch.
Jedným zo svetových centier Pianoly a veľkovýroby pianolových valčekov bolo svojho času Lipsko. Veľké tamojšie firmy, ako napríklad Hupfeld, mali v katalógoch až 16 tisíc rôznych skladieb. Ich zoznam siahal od originálnych klasických klavírnych koncertov Mozarta, Beethovena a iných skladateľov, so sprievodom nahraným tiež na klavíri, cez úpravy niektorých symfónií a iných orchestrálnych diel, operných predohier a husľových koncertov, cez prierezy operami, operetami, najmä výňatkami z noviniek, až po širokú oblasť salónnej a zábavnej hudby.
Valčeky reprodukčných klavírov zaznamenali tak predovšetkým významnú tradíciu neskororomantického klavírneho umenia, čiastočne aj avantgardné dobové kompozície a rôzne ďalšie hudobné aktuality prichádzajúce do Európy z Ameriky.
Vznik a princíp reprodukčného klavíra Welte-Mignon
Reprodukčný klavír vznikol vo Freiburgu/Breisgau, vo firme, ktorá sa výrobou rôznych mechanických hudobných nástrojov zaoberala už od roku 1832. Syn jej zakladateľa Emil Welte (1841-1923) prišiel na myšlienku nahradiť dovtedy obvyklé valce s kolíčkami, používané dovtedy napríklad v mechanizmoch hracích hodín a iných prístrojov, papierovými pásmi v kombinácii s pneumatickým zariadením. Preto sa názov vynálezu spája s jeho menom. Jeho nápad na prelome storočí ďalej významne zdokonalil technik firmy Karl Bockisch (1876-1952). 21. novembra 1904 bol vynálezu udelený nemecký patent č. 162708. Tento deň možno považovať za deň zrodu Welte-Mignonu. V praxi sa však začal využívať intenzívnejšie až od roku 1905.
Hľadajme však odpoveď na otázku: čo bolo na reprodukčných nástrojoch natoľko zaujímavé, že v oblasti záznamov klavírnej interpretácie dominovali takmer až do tridsiatych rokov 20. storočia? Vytlačila ich až technika gramofónového záznamu, ktorá sa zdokonalila a v období krízových rokov a tak napokon prekonala techniku reprodukčných klavírov, ktorých výroba bola ekonomicky mimoriadne náročná.
Uprednostňovanie reprodukcie interpretačných záznamov pomocou gramofónu bolo do značnej miery ovplyvnené tým, že kvalita reprodukovaného zvuku závisela v prípade reprodukčných klavírov od konkrétneho nástroja. Napriek tomu bol zložitý technický princíp vynálezu tohto automatofonického či „programovo riadeného elektrického pneumatického klavíra“ obdivuhodný. Mechanizmus nahrávania spočíval v tom, že nosičom zvuku bol zvláštnou perforáciou upravený pás kvalitného pevného papiera (v šírke cca 328 mm), ktorý sa po dĺžke navíjal na cievku. Pri reprodukcii zvuku sa potom pás prevíjal elektromotorom z jednej cievky na druhú, pričom sa dotýkal nasávacej trubice nástroja.
Princíp tohto zvukového záznamu je bezpochyby pozoruhodný; napriek tomu sú naše dnešné vedomosti o ňom pomerne chabé. Technické detaily si firmy pochopiteľne chránili ako súčasť výrobného tajomstva. V čase druhej svetovej vojny boli ďalej zničené viaceré nákresy a výrobné postupy či nástroje. Naše dnešné vedomosti o týchto mechanizmoch predstavuje len niekoľko odborných prameňov , ktorých uchovanie sa časom považovalo dokonca za bezpredmetné.[2] Nijakí priami pamätníci a odborníci z tejto oblasti dnes už nežijú.
Napriek uvedeným ťažkostiam možno však stručne rekonštruovať aspoň postup nahrávania, pri ktorom sa počas záznamu interpretácie klavírnych diel na zvláštnom mechanizme vytvárali na rôznych miestach papierového pásu otvory rôznej dĺžky, prostredníctvom ktorých bolo možné zachytiť presnú výšku i dĺžku klavírnych tónov, do istej miery aj ich dynamiku a pedalizáciu. Klavír používaný pri tomto nahrávacom postupe bolo potrebné zvláštnym spôsobom technicky preparovať: pod každou klávesou sa nachádzala malá klapka, ktorá spúšťala ventily snímacieho aparátu, nachádzajúceho sa mimo nástroja. Z neho sa hra klaviristu naperforovala najskôr na tzv. modrú kópiu. Zaznamenávajúci aparát bol spojený so snímajúcim klavírom prostredníctvom hadicového káblu v olovenej trubici, ktorý informácie preniesol na perforovací stroj, t.j. zaznamenal zodpovedajúce tóny, ich trvanie a intenzitu. V tejto fáze bolo ešte možné dokonca korigovať falošné tóny. Po tomto eventuálnom „vyretušovaní“ sa ručným narážaním vyrobila originálna matrica, ktorá predstavovala základ pre všetky nasledujúce strojovo rozmnožené pásy. Formát pôvodného a matricového pásu bol takmer dvakrát širší než konečný produkt, ktorý sa vyrábal v raziacom stroji z originálnej matrice a ktorý sa dal prehrávať na reprodukčnom klavíri. Pri jednom pracovnom postupe sa súčasne mohlo vyrážať najviac 12 kópií.[3]
Reprodukciu ovládal elektrický motor spojený s mechom na vytváranie podtlaku. Na rozdiel od organu (kde znenie píšťal spôsobuje tlak vzduchu) pneumatický klavír spočíval na princípe nasávania. Proces reprodukcie prebiehal nasledovne: nasávacia trubica nasávala vzduch pomocou mechu poháňaného elektromotorom umiestneným vo vnútri nástroja. Po nasávacej trubici sa tesne kĺzal vložený pás papierového nahraného média (nosiča zvukových informácií), ktorý sa prevíjal z jednej cievky na druhú a ktorý nezaznamenával len znenie notového textu, ale aj detaily príslušnej interpretácie. V nasávacej trubici sa nachádzali presne dimenzované malé otvory – kancely. Ich počet kolísal podľa výrobného systému. 88 kancel, ktorých počet zodpovedal počtu klávesov klavíra, sa považovalo za štandard. Každá kancela bola tenkým potrubím spojená s jedným klávesom a jeho prostredníctvom s ďalšími súčasťami klavírnej mechaniky, ktoré vytvárali príslušný tón.
Reprodukčné klavíry umožňovali už v roku 1904 zaznamenať aspoň sčasti aj dynamiku vzájomného pomeru partov oboch rúk a pedalizáciu. 12 zvláštnych otvorov na nasávacej trubici bolo určených pre prídavné vzdušnice, ktoré umožňovali diferencovanejší záznam dynamiky, ako aj klavírnej pedalizácie, pomocou ďalších otvorov na vonkajších okrajoch papierového pásu. Dochádzalo tak k senzibilnejšej regulácii prívodu nasávaného vzduchu, teda vznikajúceho podtlaku, čím sa dosahovali aj jemnejšie dynamické nuansy. Ich aktivizácia však bola podmienená tým, aby sa obe ruky (či hlasy) pohybovali vľavo a vpravo od tónu c v malej oktáve. Do niektorých nástrojov sa postupne pridávali aj zvláštne registre, ako mandolínový, či niektoré bicie nástroje. Pri viachlasnej faktúre, ktorá je pre klavírnu literatúru veľmi typická, sa uvedená dynamická diferenciácia nedokázala detailne uplatniť, pretože nasávanie na každej strane klávesnice prebiehalo konštantnou silou, teda aj všetky tóny napríklad partov pravej a ľavej ruky sa vytvárali bez odlíšenia. Diferenciácia bola účinnejšia iba pri menšom počte hlasov, optimálna pri dvojhlase medzi sopránom a basom. Rovnako v oblasti zachytenia nuáns práce klaviristu s pedálom boli vylúčené efekty polpedálu a pod. Aj dochované spomienky vtedajších popredných umelcov, ktorých vynález upútal, svedčia skôr o ich hlbokom zaujatí novými technickými možnosťami danej etapy vývoja a diametrálne sa odlišujú od vysokých nárokov na záznamovú techniku súčasnosti.
Dobové svedectvá umelcov
Idea tohto nástroja bola jednoduchá a geniálna. Nečudo, že si podmanil popredných interpretov svojej doby, ktorí na ňom nahrali ukážky svojho umenia. Dobové svedectvá a výroky svedčia o nadšení a predstavách, že sa stali svedkami dôležitého prelomu v dejinách záznamu klavírneho zvuku. Uveďme aspoň niektoré z nich:
Eugen d’Albert (1864-1932): „Povesť klavírov Welte-Mignon, ktoré sú najdokonalejšie v tejto oblasti, rozhodne potvrdzuje aj táto verná reprodukcia individuálnej hry, a pociťujem umelecké uspokojenie i radosť nad tým, že môžem dnes zveriť Welte-Mignonu svoj bohatý a mnohostranný program a zachovať ho tak pre potomkov.“
Ferrucio Busoni (1866-1924): „Mignon – do istej miery kinematograf klavíra – je mu ako vynález rovnocenný a musí byť ohromujúci pre nezasvätených, ako aj obdivuhodný pre zasvätených. Umelcom prinesie veľa osohu a publiku našim prostredníctvom azda aj veľa rovnako veľa radosti.“
Ignacy Jan Paderewski (1860-1941): „Jediné, čo môžem „Mignonu“ vyčítať je iba jeho meno, pretože nezodpovedá ani úžasnému účinku tohto nástroja, ani jeho kolosálnemu významu.“
Alfred Reisenauer (1863-1907): „Skutočnosť, že starogrécke príslovie „poznaj sám seba“ sa môže dnes vzťahovať v plnej miere aj na pianistu, je zásluhou vášho obdivuhodného vynálezu: aparátu-Mignon. No umožňuje mu poznať aj iných a primerane ich posúdiť bez akéhokoľvek sympatického, či antipatického vplyvu prítomnej ‚osoby‘. Najdokonalejším spôsobom sa tak zároveň rieši technický i filozofický problém.“
Fannie Bloomfield-Zeisler (1863-1927): „Welte-Mignon je štvrtou dimenziou v oblasti reprodukcie pianistickej interpretácie! Klavírny virtuóz je zaviazaný hlbokou vďačnosťou genialite jeho vynálezcu, pretože teraz poskytuje aj jemu kúsok nesmrteľnosti. Nasledujúce generácie budú vďačné pánom Weltemu a Bokischovi za tento autentický spôsob, ktorým sa zdokumentovali najlepšie tradície pianistického interpretačného umenia.“
Raoul Pugno (1852-1914): „Skutočne je to po prvýkrát, že tu môžem predviesť zvukové hodnoty, farebné efekty pedálu a odtieňované kontrasty.“
Josef Hofmann (1876-1957) v apríli 1919 napísal: „Zhotovenie týchto valcov vyžaduje tvrdú a húževnatú prácu a strávil som veľa hodín na každej jednotlivej skladbe, no som plne presvedčený, že budete so mnou súhlasiť, že výsledky sú hodné vynaloženého úsilia. Tieto valce korektne reprodukujú frázovanie, prízvuky, pedalizáciu, ba čo viac, zachytávajú moju osobnosť. Áno, zdá sa mi to fantastické, že sa mi podarilo aktuálne zachytiť na týchto valcoch prchavý jav, ktorý pre nedostatok lepšieho termínu nazývame osobnosťou. Je to rozhodne moja aktuálna interpretácia so všetkými úmyslami.“
Reprodukčný klavír predstavoval geniálne vyvrcholenie snáh vynálezcov hudobných aparátov z priebehu viacerých storočí. Je pozoruhodné, že tento nástroj dokázal pomocou sústavy jednoduchých mechov, kolies, prevodov a ďalších súčastí prekvapujúco verne reprodukovať interpretáciu najväčších umelcov zo začiatku 20. storočia.
Snaha o vyrábanie rôznych druhov automatických hudobných nástrojov nám po sto rokoch éry reprodukovanej hudby môže pripadať trochu nepochopiteľná. Veď pred 100 rokmi hudba znela iba v priamom podaní interpretov, alebo mechanických prístrojov. Faktom ostáva, že v rokoch 1904-1929 bol reprodukčný klavír najvýznamnejším produktom svojho druhu na svetovej hudobnej scéne. Jeho obľuba bola spôsobená i obmedzeniami vtedajšieho gramofónu; jeho pád urýchlili dôsledky ťažkej hospodárskej krízy, ale aj pokroky vo vývoji 78-obrátkového nahrávacieho systému a nízke ceny gramofónov a ich záznamov, ktoré boli zanedbateľné v porovnaní s obrovskými nákladmi na reprodukčné klavíry a ich zvukové valčeky.
Druhá etapa. Analógový a digitálny remastering zvuku. Prenosy na gramoplatne a CD
Napriek tomu, že retrospektívne boli odhalené mnohé nedostatky opísanej techniky, zachované exponáty nástrojov a nahrávok majú nevyčísliteľnú historickú hodnotu. Mnohé pôvodné materiály a pamiatky sa pod vplyvom rôznych okolností, zásluhou pôsobenia časových faktorov, nepriaznivých podmienok uskladnenia, alebo aj z dôvodu vojnových konfliktov nezachovali. V skutočnosti sa zachovalo len niekoľko dobových svedectiev a zopár záznamov v historických dokumentoch - vďaka diskofilom, múzeám a istej renesancii vďaka pokusom o skvalitnenie týchto záznamov pomocou nových technických prostriedkov.
Významné boli v tomto zmysle predovšetkým snahy o zvukovú transformáciu, ktoré zahájila firma „Telefunken“ počnúc rokom 1968. Vymoženosti stereofónnej techniky spojené s nahrávaním na magnetofónový pás a nové LP gramoplatne prispeli aj ku kvalitnejšej rekonštrukcii historických záznamov, nielen zo starších gramoplatní, ale aj priamo z reprodukčných klavírov. Analógovému, či analógovo-digitálnemu remasteringu, ktoré napomohlo výraznému kvalitatívnemu zdokonaleniu zvuku, vďačia dnes diskofilovia za dosiahnutie mimoriadnej kvality prenosu pôvodného zvuku nahrávok. Ide najmä o odstránenie nežiadúcich šumov v pozadí historických nahrávok.
Zachované a neporušené reprodukčné klavíry Welte-Mignon sa prenášali do moderných akustických štúdií, kde sa vytvárali optimálne podmienky pre transformáciu nahratých záznamov do stereo-podoby z historických materiálov a kde dochádzalo k ich záznamu na dlhohrajúce gramoplatne a následne na CD-nosiče. Len vďaka tomu máme dnes k dispozícii dokumentáciu o jednej z etáp klavírnej hudby a jej reprodukčných možnostiach. Dostalo sa im po zásluhe aj ocenenia inštitúcií, akou je Deutsche Phono-Akademie, alebo Premio della Critica Discografica Italiana.
Tretia etapa. Remastering originálu. Elektronický reprodukčný klavír
Obdiv k histórii a vývoju vyššie opísanej techniky elektrických klavírov Welte-Mignon sa stal v posledných desaťročiach 20. storočia podnetom pre ďalší pozoruhodný vynález, ktorý zahájil novú etapu vývoja. Je ním elektronický reprodukčný klavír, ktorý zostrojil americký inžinier, vedec a matematik Wayne Stahnke. Na realizácii idey rekonštrukcie hudobných pamiatok klavírneho umenia zaznamenaných na papierové valčeky firiem Welte-Mignon, Phonola, Ampico a iných, pracoval od roku 1973. Rekonštrukcia pôvodných nahrávok realizovaná s pomocou najnovších vymožeností počítačovej techniky, sa stala takmer oslavou pôvodného vynálezu i pamätníkom mnohých hudobných velikánov minulosti. Pôvodné pásy, koré boli k dispozícii ešte v použiteľnom stave, Stahnke najprv spracoval tým spôsobom, že z nich odstránil materiálové chyby, ako trhliny na starom papieri ap., ktoré by už neumožňovali ich reprodukciu na pôvodných nástrojoch. Majstrovská interpretácia legendárnych postáv klavírnej hry tak prežíva svoju renesanciu. Roky prípravy, štúdia dostupných pamiatok, nástrojov, ako aj nákresov, opisov ich konštrukcie a funkcie nasledoval proces využitia špičkových možností digitálneho spracovania originálov, ktorý však zároveň predpokladal aj vytvorenie nových originálnych počítačových programov.
V celkom novom svetle sa tak objavili napríklad zachované nahrávky hry Sergeja Rachmaninova z historických valčekov firmy Ampico a ďalších pianistov. V prípade Rachmaninova to má mimoriadnu hodnotu aj preto, že sám nahral všetky svoje diela na pásy Ampico, na základe čoho je možné porovnať ich s nahrávkami jeho klavírnych skladieb pre gramofónovú spoločnosť RCA Victor, ktorá však nie je kompletná - chýba 6 skladieb autora. Vďaka Stahnkeovej rekonštrukcii sú nám dnes k dispozícii vo verzii pre elektronický reprodukčný klavír.
Doterajšie spôsoby prepisov historických klavírnych nahrávok zo starších gramonahrávok i Welte-Mignonu na nové zvukové nosiče (LP, CD) sa z dnešného pohľadu nedokázali celkom vyrovnať s bežnými znakmi a nedostatkami historických zvukových záznamov. Záznamy na valčekoch Welte-Mignonu na jednej strane nezachytávali reálny zvuk, ale len zakódované návody k pohybom klavíra s pomerne úzkou škálou reprodukcie možností individuálnej umeleckej interpretácie. Na druhej strane však prekonávali niektoré obmedzenia, ktoré boli bežným nedostatkom historických zvukových záznamov uchovaných na gramoplatniach: ako šumy v pozadí, obmedzená frekvencia reprodukcie i reálneho zachytenia dynamickej intenzity. Táto skutočnosť nahráva idei modernej rekonštrukcie snímok umeleckých výkonov pochádzajúcich zo „zlatých čias“ klavírneho umenia.
V podaní Sergeja Rachmaninova si tak napríklad môžeme vypočuť klasické klavírne diela v zázname, ktorý vznikol prenosom z papierového pásu reprodukčného klavíra Bösendorfer 290SE. Na základe poslucháčsky neobyčajného zážitku tak máme dnes možnosť autenticky si sprítomniť Rachmaninovov fenomenálny pianistický prejav. Na základe využitia neobvyklých nových metód prenosu a reprodukcie odstránil Wayne Stahnke rušivé mechanické aspekty interpretácie na hudobných valčekoch. Došlo tak k mimoriadne zaujímavému odhaleniu jemnosti umeleckých detailov Rachmaninovovej hry, jej prekvapujúcej ľahkosti. Pomáha nám to pochopiť, prečo bol považovaný za najväčšieho klaviristu svojej doby.
V dôsledku využitia vedeckých poznatkov a možností z oblasti elektroniky a matematiky tak Stahnke dokázal oživiť jedinečné interpretácie veľkého umelca z takmer už zabudnutých hudobných valčekov. Záznam zachytáva zároveň interpretáciu diel iných skladateľov v Rachmaninovovom podaní, vrátane niektorých skladieb, ktoré nikdy nenahral na gramoplatne, medzi nimi napríklad Chopinovo Scherzo b mol, op. 31.
Postupne vznikajú nové katalógy hudobných pamiatok[4] a história vzácnych zachovaných nahrávok, donedávna takmer zabudnutá v archívoch, či zbierkach diskofilov, sa tak stáva dostupnou stále širšiemu okruhu odborníkov i obdivovateľov. V duchu náročných interpretačných kritérií súčasnosti získavame nové pohľady na mimoriadne výkony interpretov z čias dávnej minulosti. Možnosti takejto historickej transformácie artefaktov prinášajú prekvapujúce odhalenia, ktoré sú zdrojom poučenia pre hudobníkov i vedcov.
[1] Buchner, A.: Vom Glockenspiel zum Pianola, Artia, Praha 1959, s. 17.
[2] Junghans, H.: Der Piano und Flügelbau, Dr. Max Jänecke, Lipsko, 1932.
[3] Viertel, K.-H.: Liszts Werke auf Pianolas, in: Franz Liszt a jeho bratislavskí priatelia, s. 146-149, Obzor, Bratislava, 1973.
[4] To receive Telarc's Catalog of Compact Discs and Cassettes, please write to:
Telarc internationaI Corporation, 23307 Commerce Park Road, Cleveland, Ohio 44122 U.S.A.
Interact with Telarc at www.telarc.com
